Mladý štrekár po stanici hore-dole chodí,
Pozerá, v diaľke komín továrne dymí.
Všetko okolo je celé mokré, vtedy zbadá,
Na celé okolie jedovatý dážď padá.

Náš železničiar celý život len bojoval,
Na líci sa mu už neraz trpký slz kotúľal.
Na svoju veľkú lásku ešte stále nezabudol,
On bol pre ňu len hračkou, ešte sa nepremohol.

Veľakrát sa sklamal v ľuďoch, väčšinou sám bol,
Pomaly za tie roky citovo zamrzol.
Divoké more, ktoré len neustále vrie,
No, ešte jedno sklamanie už neprežije.

Vníma ako fúka vietor v temnej noci,
Ako klepotajú ťažké vlaky na stanici.
Pomaly ale vyráža, má svoju povinnosť,
Veď byť posunovačom je veľká zodpovednosť.