Bohužiaľ nikto ma nechce osobne spoznať,
A to ma viedlo vám túto báseň napísať.
Viem, myslíte si, že som jedovatým hadom,
V skutočnosti mierumilovným holubom.

Prirovnať ma k ruži skôr sa lepšie hodí,
Ktorá v smútku svoje okvetné lístky zhodí.
Každý jeden lístok je modrý, nie červený,
Možno preto je ten kvet taký neobyčajný.

Poézia je jej vodou, pomôže jej prežiť,
Úspech jej dáva zmysel ešte na tom svete byť.
Ale potrebuje pôdu, aby mohla aj rásť,
Ako ja potrebujem skutočnú lásku si nájsť.

Tŕne tej ruže slúžia len na jej obranu,
Len sa predstiera, že sa chystá do útoku.
Zatiaľ len hlavu si láme a len sa dusí,
Príde už niekto, kto ju skrotiť sa pokúsi?

Pokúsili sa, ale len odtrhli z nej kvet,
A spolu s tým mi zničili môj vnútorný svet.
Rozkvitne sa znova, moja rana sa zahojí,
Krík kvety odtrhnúť už nikomu nedovolí.

Ty, koho čakám môžeš sa na ne len pozerať,
Ale nikdy ti nedovolím blízko sa dostať.
Možno časom viac priestoru ti poskytnem,
Ale len keď tvoje srdce i dušu dostanem.