Upozornenie! Nasledujúce prozaické dielo vzniklo kombináciou sna a jednej konverzácie. Jedná sa len o štúdium, počas ktorého som cvičil písanie prozaických diel, takže dopredu sa ospravedlňujem, keby ste neboli spokojní s kvalitou.

Usmial sa keď uvidel svojho kamaráta stáť vo dverách. Zdvorilo mu podal ruku a pozval ho ďalej.
- Poď ďalej. Urob si pohodlie. – ukazoval na kreslá uprostred izby.
Druhý muž sa tiež usmieval, ale skrývať svoju bolesť nedokázal.
- Zmokol si sa? Strašná búrka zúri vonku. – pozeral sa na mokrý kabát.
- Až tak nie. – znel stručný odpoveď.
- Čaj, kávu? – pýtal sa a pristúpil bližšie ku kuchynskej linke.
- Stačí pohár vody. – odpovedal druhý muž.
Po chvíli už sedeli oproti sebe. Nox držal v jednej ruke pohár vody, druhou rukou zakrýval svoju tvár. Spectra si zopol ruky a naklonil sa bližšie ku svojmu kamarátovi.
- Povedz, priateľ môj, čo ťa trápi?
- To čo vždy. – znel odpoveď.
- Nox, ty si mojím najlepším kamarátom, dokonca ťa beriem, ako svojho brata. Každé slovo musím z teba vytiahnuť?
Odkryl svoju tvár, ale mlčal ďalej. Spectra si vzdychol.
- Ešte stále ju ľúbiš, však?
Druhý muž sa na to začal smiať. Jeho neúprimný smiech skôr pripomínal smiech diabla.
- Utopil by som ju v lyžičke vody.
- Hneváš sa na ňu, to chápem, ale neodpovedal si mi na otázku.
- Ľúbim... jej staré ja. Okrem jej vonkajšej krásy nič už nepripomína, že je to ona. Bola iná.
- Aká bola? – naklonil sa ešte bližšie.
- Čistá. Ako čerstvo napadaný sneh. Dievča s detskou dušou, túžiace po láske.
- Prečo? Teraz je aká? – zdvihol Spectra obočie.
- Aký máš názor o prostitútkach?
- Mám svoj názor, ale na čo s tým narážaš?
Po krátkom mlčaní sa napil vody a pokračoval.
- Poznám také, ktoré žijú poctivejší a úprimnejší život, než Ona.
- Stále nechápem, na čo myslíš? Na jej klamstvá?
- Klamstvá? Ani sa nechce priznať, že mi pravidelne klamala. Alebo ako ona hovorí, len sa nepriznala.
- Viem, že si mal ťažký život Nox. Prežil si veľa hrozných vecí, iný by sa možno už dávno zbláznili z toho.
- Myslíš sklamania v láske?
- Všetko. Viem, že si sa vyrastal bez otca, aj to ti spravil život ťažším. Ale pozri sa na seba, od malička si introvert. Nikdy som nechápal prečo. Keby si našiel ľudí, ktorí ťa vypočujú...
- Našiel som. Polovica z nich sa mi vysmieval, druhá polovica si myslí, že sa vyžívam v sebaľútosti. – skočil mu do reči.
- A čo si myslíš, prečo je to tak?
- Neviem. Ja nechápem ľudí, oni zase nechápu mňa. Môj svet je založený na iných pravidlách, ako ten ich.
Spectra si znova vzdychol.
- Úprimne, priateľ môj, ako sa cítiš?
Nox sa usmial. Skôr unavene ako radostne.
- Prázdny a slabý.
Ani nedokončil vetu, pohár sa mu vyšmykol z ruky a na podlahe sa rozbil na tisíc kusov. Už sa chystal pozbierať rozbité úlomky, keď ho Spectra zastavil.
- Nechaj tak, ja to pozbieram.
Následne pokračovalo dlhé ticho. Zrazu sa Spectra postavil z kresla, a pristúpil bližšie ku okne. Jeho kamarát si myslel, že napriek búrke chce okno otvoriť, ale namiesto toho zdvihol z parapety malú čiernu krabičku. Zrazu sa otočil a usmial sa čudným, sarkastickým úsmevom.
- Neviem ti pomôcť, priateľ môj. Ale mám pre teba tri darčeky.
S tým otvoril krabičku a vytiahol z toho náhrdelník. Nox si najprv myslel, že je to ruženec, ale potom uvidel, že to je len obyčajný kožený náhrdelník, na ktorom visí kríž.
- Prvá je viera. Nie v čom ostatní chcú aby si veril, ale v čom si ty veril od začiatku. Vieš čo myslím, že?
Mladík nervózne uchopil operadlá a prikyvoval. Nasledujúci predmet vytiahnutý boli pieskové hodiny. Vyzeral čudne. Na hornej polovici rámu bola nakreslená ľudská ruka, ktorá napodobňovala, ako keby držala sklenenú nádobu hodín. Dolná polovica bola podobná, ale tú držala kostra ruky. Ešte čudnejšie bolo, že kým horná polovica bola naplnená bielym pieskom, dolná čiernym.
- Druhý je čas. Je tvojim najlepším kamarátom a najvernejším pomocníkom. Zahojí všetky tvoje rany, naučí ťa byť trpezlivým.  A keď pochopíš dôležitosť jeho lekcie, prekvapí ťa veľmi unikátnym darom.
Toto už ale nepochopil. Sklonil hlavu a hľadal úlomky skla na podlahe.
- No, ten tretí je najdôležitejší. – ozval sa zrazu Spectra, na čo mladík zdvihol hlavu.
Tentokrát z krabičky vytiahol predmet pripomínajúci náramok.
- Ouroboros! – skríkol, a podal predmet svojmu kamarátovi.
Nox dôkladne preskúmal čudnú vecičku. Nebol to preňho neznámy, had hryzúci do vlastného chvosta bol starým symbolom alchymistov. Bohužiaľ nevedel, že čo by to malo preňho znamenať.
- A čo znamená?
Spectra otvoril ústa, keď zrazu nárazový vietor rozbil okno. Nox vidiel ako hýbe ústami, ale jeho slová odniesol vietor preč. Spokojne sa usmial, postavil sa a išiel smerom ku dverám. Už nepotreboval vysvetlenie, bolo mu všetko jasné.